Marseille a na polícií sme sedeli zbytočne

Hurá! Ďalšia tabuľa označujúca mesto, tentokrát s nápisom Marseille za nami. Posledné mesto na našej púti pobrežím STREDOZEMNÉHO mora. Sme zhruba v polovici našej plánovanej trasy a myslíme, že je najvyšší čas zamieriť severne. To teplo už bolo fakt na nevydržanie. Náš vágen disponuje napríklad dvomi kúreniami, no ani jednou klimatizáciou...

To nešťastné teplo. Čas a náš postup napredovali úplne nelineárne. Človek by si povedal, že 45 minút na 14 kilometrov je hádam aj trochu nadnesený odhad. Nie je. Sygic bol v tomto realista...Trčali sme v zápche veľkomesta (ktorej by nepomohla snáď ani tona vlákniny) a hodiny sa začínali blížiť poludniu. Vonkajšia teplota vzduchu v tieni, násobená dvomi, sa rovná približnej teplote v aute. Už sme sa tešili ako zaparkujeme pri nákupnom centre, kde sme si vytipovali parkovisko. To sme ešte ale nevedeli čo nás čaká. Konečne sme zdolali aj posledný žeravý kilometer a pred nami sa objavilo nákupné centrum. Ale.. Žiadne parkovisko naokolo. To čo na mape vyzeralo ako parkovisko v skutočnosti parkovisko bolo. Dokonca aj na príslušnom pozemku. Chyták bol akurát v tom, že to nákupné centrum stálo celé nad ním

.

Žiaden problém, ešte lepšie, bude tieň. Vo voľbe či pokračovať v grilovacej kolóne alebo v kolóne smerujúcej pod zem bolo jasné. Ako sme sa tak spolu s ostatnými tlačili dole, zrazu nám stála v ceste rampa limitujúca maximálnu výšku pre vjazd na 1,9 metra. Vedel som, že naše auto má určite pod dva, ale či má aj pod 1,9? Každopádne cesta spať by bola v danom okamihu vylúčená a nám zostávalo len do nekonečna a ešte ďalej. Barča teda vyskočila z auta aby pozrela či prejdem a ja som prešiel. Po pár metroch nastúpila späť a ja som sa pýtal či to bolo moc tesne. Dobrodružstvo začalo: ´´Trošku som zdvihla´´. Už presne neviem či za to mohla tá Saharská klíma, nervózni francúzki vodiči, ktorí radi opotrebovávajú svoje klaksóny aj pre menšie zámienky, alebo vytúžený tieň na dosah, ale boli sme rozhodnutí, že sa to tej garáže proste vtesnáme!

Priznám sa, nie som bezhlavý hrdina, ani šialený dobrodruh. Predsalen sa vo mne skrýva možno štipka, ako sa to povie? Zodpovednosti, áno. Preto som mal pre najhorší prípad prichystané esá v rukáve. Jedným bol fakt, že každá stavba by mala mať rezervu. Druhým, menej pohodlným, bolo spustiť z našich veľkých komfortných pneumatík. Zafungovalo to prvé a hoci u nás oboch už začínala prepukať drobná klaustrofóbia (išlo fakt na desatiny), boli sme úspešne zaparkovaní pod masou železobetónového konzumu. Náš pojazdný dom, ktorého výšku som následne vygúglil na 1.94 m, sa zmestil do 1.9 m garáže. Úspech! Ale už nikdy viac! :D

Cez couchsurfing sa nám ozval jeden chlapík s hustým obočím ktorý bol veľmi ochotný. Dal nám aj tip na lokalitu kde sa malo dať zadarmo parkovať, kde môžeme teoreticky prespať a nebolo to ďaleko do mesta. Dohodli sme sa, že sa večer stretneme. Dostať sa na miesto bolo trošku napínavé. Bolo to ako hazardná hra o späťáky. Pred zákrutami mimo hlavnej cesty by mali byť nejaké výstražné cedule ako napr: NEVYTOČÍŠ!, KONČÍŠ!, a pod.

Týpek z couchsurfingu bol parádny. Spravil nám kávu, sadli sme na mini terasu a pomaly sme ho začali lámať na to, aby nám požičal veci :D...dokonca súhlasil aj s tým, že ráno o siedmej ho berieme do auta... a ešte nás aj zobral na prechádzku, aby nám ukázal mesto :) Ako najlepšie miesto na fotku sme vybrali námestie so zrkadlovou strechou… veci proste poukladáme na zem a budeme fotiť ten odraz… :)

Ráno sa nám vstávalo ťažko, ale odhodlanie sme mali. :) Spali sme síce niečo pod 5 hodín, ale čo už. Pre dobré fotky sa trpí... :D

Cestou sme kúpili bagety na fotku, skoro šuchli nárazník v zákrute, prešli na červenú a ešte aj vošli do zákazu. To že sme potom cestou na námestie išli v protismere a stáli na ďalšom zákaze bol už detail... veď chudáci slováci sa stratili :D. Pri vykladaní nábytku na nás síce pozerali ľudia krivo, a policajti obďaleč tiež, ale aspoň že sme sa usmievali. Pri vyloženom nábytku sme nechali stáť Barču a išli sme hľadať parkovanie obďaleč. Zdalo sa mi, že som trafil stĺpik a pohľad na Barču so zdeseným pohľadom a rukami na hlave ma o tom presvedšil... Stĺpik sa kotúľal preč a Barča sa ho snažila zastaviť... Na aute ale ani škrabanec. Musel byť od spodu odhnitý alebo čo. :D

Fotenie prebiehalo super. Mali sme fotky ako sedíme, fotky ako všetko lieta bez gravitácie, no proste váľali sme sa po zemi, aby to bolo čo najviac presvedčivé... :D

Preto sme sa vlastne potrebovali okúpať na pláži... a zvyšok príbehu o krádeži pokiaľ sme boli na pláži a o super francúzskej polícií ste už čítali :) .

A viete čo? Prišiel nám papier od poisťovne Union, že nám nevrátia ani euro... vraj notebook a mobil sa nerátaju do poistenia :D... a veci mali byť uložené v kufri nie pod predným sedadlom. To, že prestor pod predným sedadlom bolo najbezpečnejsie miesto celého auta a aj tak nám ho celé prehrabali asi nikoho nezaujíma. A že dodávka je vlastne jeden veľký kufor tiež. :D Takže sme na tej polícií vlastne sedeli zbytočne...

Čo z toho vyplýva? Že nepoisťujte sa v UNIONe :D... sú to peniaze do vzduchu... a my môžeme ďakovať Bohu, že sme cestou nepotrebovali zdravotnú pomoc. :)